Demetriova bitka a ródsky kolos

Koncom helénskeho obdobia v 4. stor. pred Kr. v Aténach 10 rokov vládol macedónsky chránenec Demetrios Falérsky, ktorého ľud z roka na rok volil za svojho stratéga. V zhode s macedónskou politikou pozbavil chudobnejšie obyvateľstvo politických práv a bohatých oslobodil od štátnych povinností, takže s ním boli veľmi spokojní. Páčilo sa im, že píše jemné básne a že sa vyzná v učení moderných filozofov, ktorí sa viac-menej považovali za nepriateľov demokracie. Demetrios usporadúval okázalé zábavy, na ktoré boháčov pozýval do svojho prepychového paláca, vyzdobeného kobercami, obrazmi a sochami. Za mesiac si dal za štátne peniaze postaviť 360 sôch. Znamenalo to prácu pre ich dielne, kde zruční majstri a otroci vyrábali sochy, kovové a hlinené umelecké nádoby, ktoré mali odbyt po vtedajšom celom svete. Demetrios Falérsky sa staral o to, aby aténski kupci bez prekážok bohatli z predaja tovaru, z nákupu obilia, kovov, dreva, ale aj otrokov potrebných pre Atény. Oni pracovali v hrnčiarskych, umeleckých a zbrojárskych dielňach, na veľkostatkoch a v strieborných baniach s veľmi ťažkými podmienkami. 

Demetrios sa v Aténach cítil ozajstným kráľom. Jeho slovo bolo zákonom, na zhromaždení ľudu nesmeli prijať zákon alebo rozsudok, ktorý mu nebol po vôli. Mal však rád aj vojnu, kde mohol uplatniť vojvodcovské nadanie a ukázať mimoriadne schopnosti pri stavbe bojových a dobývacích zariadení. Pre tieto schopnosti nazývali Demetria „Poliorkitom“ – dobyvateľom miest. Teraz mal príležitosť ukázať svoje umenie v boji s Rodosom, pretože toto mesto nechcelo uzavrieť s Aténami spojenectvo a nebolo ochotné ani prijať Demetriovu posádku. 

Rodos bol na celom svete známy ako bohaté a veľkolepé ostrovné mesto. V jeho troch prístavoch kotvili obchodné lode z Grécka, Malej Ázie, Sýrie, Fenície a Egypta, ktoré dovážali tovar pre jeho rozsiahle trhy. Rodoské lode a námorníci sa pokladali za najlepšie na svete, preto bohatí občania žiarlivo chránili tajomstvo svojho umenia a do lodeníc nepúšťali cudzincov ani otrokov – potrebovali len slobodných robotníkov. Rodosanom sa nik nevyrovnal v stavbe lodí a v plavbe na mori. Ich námorné zákony ešte aj po 500 rokoch uznávali všetci moreplavci. 

Demetrios sa vypravil proti Rodosu s 200 vojnovými a 170 dopravnými loďami, kam sa vošlo 40tisíc vojakov. Eskadru sprevádzalo ešte okolo tisíc lodí rozličných veľkostí. Na týchto plavidlách boli kráľovi spojenci, odvekí nepriatelia rodských námorníkov – piráti, kupci s otrokmi, drobní i veľkí obchodníci, ktorí čakali na rozpredaj vojnovej koristi. Keď sa všetky lode priblížili k mestu, akoby celé more bolo pokryté loďami. Ale Rodosania sa rozhodli, že sa budú brániť. Spoliehali sa na pevné múry a bašty, ktoré chránili mesto zo všetkých strán. Vstup do prístavu vtedy ešte nechránila socha rodského Kolosu. K šiestimtisícom bojaschopných občanov sa pridružilo ešte tisíc cudzincov, ba vyzvali aj otrokov, že im štát udelí občianske práva. Boháči obetovali peniaze a chudobní prácu, zbrojárski majstri darovali zbrane, ženy svoje vlasy na tetivy lukov. Všetci nosili kamene, opevňovali múry, kopali priekopy. Obetovali predmestia – hlavnou úlohou bolo chrániť mesto a prístav. Demetrios si zaumienil, že zaútočí na prístav od mora a na mesto od súše. Na pontónoch dal vystavať dve veže, ktoré vyčnievali nad mestské múry. Vo vežiach boli lukostrelci a metacie stroje – katapulty na kamene a horiace strely. Najhroznejšia bola „helepolida“ – na štvorcovej rampe 25 x 25 m sa dvíhala asi 50 m vysoká deväťposchodová, železom obitá veža s otvormi pre metacie stroje. Rampu na ôsmich metrových kolesách posúvalo 3400 bojovníkov.

Pohli sa všetky stroje – kameňomety a ohňomety potápali rodské lode. Obrancom sa však podarilo pretrhnúť nepriateľskú líniu na mori – ich lode s pevným predkom narážali do ťažkých lodí Demetria. Množstvo lodí potopili a prístav bol zachránený. Kým Demetrios opravil všetko čo bolo poškodené, prišla zima, ktorá ho prinútila, aby vojnu presunul na súš. Ale ani tu sa mu nepodarilo prebiť cez dvoje vnútorné múry, ktoré medzitým obrancovia postavili. Obliehanie mesta trvalo už rok a Demetrios ešte ani zďaleka nedosiahol vytýčený cieľ. Napokon v r. 305 pred Kr. obidve bojujúce a vojnou vyčerpané strany začali vyjednávať o mieri. Rodosania si tak zachovali úplnú nezávislosť a Demetrios sa vzdal myšlienky, že v hrdinskom meste bude sídliť jeho posádka. Nechal im tu svoju helipolidu, a z kovu, ktorým bola opancierovaná, neskôr na pamiatku úspešnej obrany zhotovili obrovskú sochu boha Hélia. 

Vtedy vznikla na Rodose vynikajúca sochárska škola – jej predstaviteľom bol sochár Cháres z Lindu. On vlastne za 12 rokov (medzi rokmi 304-292 pred Kr.) postavil túto kolosálnu kovovú sochu boha Slnka – Hélia, nazývanú aj Apolónova. Kolos, ktorý sa považuje za jeden zo siedmich divov starovekého sveta, uliaty z bronzu a železa, držiaci fakľu, bol vysoký pravdepodobne 32-37 m. Niektorí veria, že stál rozkročený s nohami na obidvoch brehoch nad vjazdom do opevneného rodského prístavu na 10 m vysokých kamenných podstavcoch a pravdepodobne slúžil ako maják. Pomedzi nohy sa mohli plaviť najväčšie námorné lode tej doby. V r. 226 pred Kr. sa socha zrútila pri zemetrasení (zlomila sa v kolenách) a vyše osem storočí ležala v mori nedotknutá poverčivými obyvateľmi Rodosu. Až v r. 653 n.l. si vraj trosky sochy vyzdvihol saracénsky obchodník a predal ich do Týru židovskému priekupníkovi, ktorý ich odviezol na 900 ťavách. V tej dobe sa sochárstvo nepokladalo za umenie, ale za remeslo. Dielo bolo bezpochyby ukážkou vrcholnej sochárskej a kovozlievárenskej zručnosti. Socha boha Slnka bola údajne odliata na mieste vo forme, ktorú postupne budovali do výšky. Ak uvážime, že na roztavenie železa je potrebná teplota okolo 1250 °C a medi 900 °C, bola to technicky mimoriadne náročná práca, z ktorej sa však do dnešných dní nezachovalo nič. Domnienka, že kamenný blok nájdený v mori v r. 1987 je fragmentom podstavca, sa nepotvrdila.