História

Ostrov Rodos vďačil za svoj veľký blahobyt nielen prírodným bohatstvám, ale aj zemepisnej polohe, pre ktorú bol takmer povinnou zastávkou lodí plaviacich sa medzi Egyptom a fenickými prístavmi, či medzi egejskými mestami. 

Rodos bol osídlený už v dobe kamennej, jeho význam však vzrástol až od vzniku mínojskej kultúry pred 4000 rokmi. Z jej mladšieho obdobia zistili osídlenie v Kamirose a Ialysse (1550-1400 pred Kr.), na ktoré nadväzuje mykénska civilizácia pri dedine Trianda. Okolo r. 1000 pred Kr., počas dórskej kolonizácie ostrova, sa dostal do popredia Lindos. Tieto najstaršie rodské mestá utvorili s ostrovom Kós a na pevnine s Knidom a Halikarnassom v Malej Ázii spolok nazývaný dórsky hexapolis (šesťštátie). V 6. stor. pred Kr. sa ostrov na krátko dostal pod nadvládu Peržanov. Rodos sa zúčastnil na gréckej kolonizácii aj založením miest Gela na Sicílii alebo Selsi v Kilikii. Rodské mestské štáty spoločne založili v r. 408-407 pred Kr. nové mesto Rodos na SV cípe ostrova, podľa plánu slávneho staviteľa antických miest Hippodama z Milétu. Vytvorením Rodského štátu s veľkou autonómiou jednotlivých miest sa utvorili podmienky pre ďalší kultúrny a hospodársky rozmach, ktorý vychádzal z predchádzajúcej prosperity. Rodos sa stal „svetovým prístavom“ a obchodnou mocnosťou východného Stredomoria, najmä zásluhou prísne dodržiavanej neutrality.

Koncom helénskeho obdobia, po neúspešnom obliehaní mesta Rodos Demetriom Poliorkitom (4. stor. pred Kr.), vznikla na Rodose vynikajúca sochárska škola. K jej unikátom patril neskôr zemetrasením zničený bronzový Rodský kolos z r. 304-292 pred Kr., patriaci medzi sedem divov sveta, Niké Samotrácka (bohyňa víťazstva) v zbierkach parížskeho Louvru, Farnenský býk v Neapole, alebo slávne súsošie Laokoón (márny boj trójskeho kňaza a jeho synov s obrovitými hadmi) vo Vatikánskom múzeu, nájdené v tzv. Zlatom dome (Casa aurea) v Ríme – reštauroval ho Michelangelo.  

Po úspešnom ubránení sa invázii roku 304 pred n.l. obyvatelia Rodosu vybudovali v hlavnom rodskom prístave Ródsky kolos, obrovskú sochu Hélia, ako výraz vďaky bohu za jeho pomoc. Nikto presne nevie, kde socha stála a ako vyzerala. Niektorí veria, že stála rozkročená pri vstupe do prístavu, takže lode preplávali popod jej nohy. Viac pravdepodobné však je, že socha stála na kraji mesta, obrátená tvárou k prístavu. Sochu nazvali kolosom pre jej obrovskú veľkosť. Dvíhala sa do výšky 37 m, čiže dvadsaťkrát prevyšovala výšku človeka, a bolo ju možné vidieť od mora už zďaleka. Už 66 rokov po dokončení sa Kolos pri silnom zemetrasení rozbil a zrútil do mora.

Ostrov neskôr patril k Byzantskej ríši a r. 1309 sa dostal na 214 rokov do rúk križiackych rytierov rádu johanitov (sv. Jána Jeruzalemského) a bol sídlom veľmajstra. Križiaci dali ostrovu zvláštny ráz, ktorý sa v podobe nedobytných pevností, hradov, brán, kostolov, nemocníc a palácov, zachoval do dnešných dní. Od r. 1523 patril Rodos Turecku (Osmanskej ríši), kedy sa celá Dodekanísia stala súčasťou byzantského správneho okresu s rozsiahlejšou samosprávou vo vnútorných záležitostiach až do r. 1911. Ostrov v r. 1912 obsadila talianska armáda a na základe zmluvy z Lausanne v r. 1923 odstúpilo Turecko celú Dodekanísiu Taliansku. Po fašistickej okupácii počas 2. svetovej vojny sa ostrovy na základe mierovej zmluvy s Talianskom v r. 1947 stali súčasťou Gréckeho kráľovstva, od r. 1975 Helénskej republiky. 

V antike na Rodose pôsobil významný maliar Protogenes, básnik Apollónios Rodský (vychovávateľ Ptolemaiovcov a správca knižnice v egyptskej Alexandrii), vznikla tu rečnícka škola (Molón). V meste Kamiros pracovali chýrne hrnčiarske dielne, podľa náleziska Fikellura pomenovali výzdobný štýl východogréckej keramiky zo 6. stor. pred Kr. s motívmi zvierat, ľudí, vtákov, neskôr s vegetatívnou a lineárnou ornamentikou, najmä na amforách a čašiach.